Trek za Čomolungmou

Je to už pár rokov, čo som prvý krát čítala o prvom výstupe na Everest, o živote Sherpov v Nepále v oblasti Národného parku Sagarmatha. Medzitým už i mnoho mojich kamarátov zavítalo do krajiny, ktorá sa volá i Strechou sveta. Veľakrát som už zvažovala ísť do týchto končín, až som si tohto roku povedala, že kedy už, ak nie teraz! A tak po prvotných peripetiách s letenkami sme 16.4. tohto roku vyrazili k splneniu ďalšieho sna. Pre mňa i prvý krát do Ázie, ale hlavne do krajiny, kde človek žije úplne iným životom ako ten náš uponáhľaný svet. Za smer nášho výletu sme si zvolili Čomolungmu, bohyňu matku Zeme, ako domáci po stáročia nazývajú Everest.

     "Dobre, že prichádzaš teraz cudzinec. Keby si prišiel o dvadsaťpäť alebo päťdesiat rokov, už by si ma nenašiel. Stáročia som trónila na najvyššom vrchole zeme, ako to ľudia chceli. Lebo vymysleli ma ľudia a určili mi miesto. Nazvali ma Bohyňa Matka Zeme, vraveli: sídli na najvyššom bode našej krajiny. Modlili sa ku mne - hoci som vznikla len v ich mozgoch. Chveli sa predo mnou - pred obrazom vlastnej fantázie. Ich kňazi kázali, aby každý na mňa hľadel s úctou. Veriaci si ma ctili, no ešte viacej sa ma báli.

     Veľmi ťažko to pochopíš biely cudzinec. V tvojej domovine vytvorila veda nový obraz sveta. Vznikla som v mysliach ľudí dávno pradávno, keď hrom bol pre nevedomých nie hromom, lež hnevom nebeskej báne, dážď nie dažďom, lež požehnaním, prichádzajúcim z hôr... Vo svojej bezmocnosti pripisovali ľudia každému zjavu nejakého vládcu, nejakého boha. Nevedomosť a bezmocnosť postupom času zmizli, mnohí ľudia začali veci a svet poznávať. A stali sa hrdými na to poznanie, temer márnivo milujú výsledky svojho myslenia. Prečo by už podaktorí nemali milovať aj to, čo predtým vymyslela ich hlava: vládcov vecí, bohov. Ľudia lipnú na všeličom, aj na starých zvykoch. Ale môj čas uplynul.

     Môj trón dobyli ľudia, ktorí majú pokožku takej istej farby ako ty, cudzinec, a ktorých bohovia vznikli kedysi rovnako ako ja a ostatné božstvá na najvyšších štítoch Himalájí. Hnedé deti mojej krajiny sprevádzali týchto cudzincov, ba vše aj viedli, keď vystupovali spolu na najvyššie končiare, kde my bohovia podľa starej povesti trónime. Ale nenašli nás.

Našli na vrchole len samých seba, víťazní ľudia! 

......

     Potrebujú teraz ešte nás, bohov? Naša cesta vedie do tmy a prázdna - no ľudia ráčajú na svetlo. Boli sme len myšlienkami, ktoré sa už nemyslia." Dovolím si začať trochu dlhšou citáciou mojej najobľúbenejšej kližky Končiare bez Bohov od Fritza Rudolfa, str.7,r.1961. Práve táto knižka ma inšpirovala ako prvá putovaním (alebo dnes moderne nazývaným trekom) v Himalájach. 

A čo sme tam hľadali a našli my, ďalší bieli cudzinci? V konečnom dôsledku každý človek vždy hľadá len samého seba. Mnohokrát k tomu však hľadá prírodu a pohodu. Tú sme našli, ale niekedy sme museli veru i hľadať.

Prvé kroky do Namche

 

Z rušného Kathmandu sa nám po dni nákupov vecí na trek podarilo vcelku bez problémov na druhý deň odletieť do Lukly, ktorá sa pýši titulom: najnebezpečnejšie letisko na svete. Musím povedať, že na to ako sú lety nespoľahlivé, sme sa tam dostali fakt bez najmešieho problému (za to sme si užili návrat, ale o tom neskôr). A trek sa mohol začať. Prvý deň sme šli len 2 hodinky a zostali sme spať v Kongde view lodge kusok za Phakdingom. Trochu sme si zvykali na batohy a chodzu, ešte plní elánu a očakávaní. Večer sme ešte i vyskúšali ich lokálne pivo a víno: Chang a Rakši. 

Navečer sa trochu zatiahlo a druhý deň sme pod mrakom šľapali kopčisko do Namche. Po tom výstupe v plnej náloži z 2 800 do 3440 sme sa ubytovali v lodge s rovnakým názvom: Kongde View a

dali si za odmenu jačí steak. Aj som bola rada, že nás na druhý deň čaká len nejaká aklimatizačná túra naľahko.

A tak sme sa ráno, rýchlosťou splašeného slimáka v zákrute vďaka nadmorskej výške vybrali pozrieť Šerpskú dedinku nad Namche. Počasie bolo také, že ani psa neradno vyhnať von. Ale tak nebudeme sedieť celý deň na zadku. Pôvodný zámer sme však, na vrchole kopca v hmle a za sneženia a bez predstavy kadiaľ pokračuje chodník ďalej, pozmenili a rozhodli sa, že sa vrátime kadiaľ sme prišli. No ani to sa nepodarilo a v hmle sme zrazu križovali chodníčky a cestičky, ktoré sme cestou hore nekrižovali a zjavil sa pred nami vojenský priestor... Našťastie sme za nejaku chviľu narazili na ľudí a zistili, že sme sa ocitli na druhej strane kopca nad Namche- kadiaľ sme sa chceli úplne pôvodne vracať. Tak aspoň sme sa našli. Toto bola asi jediná situácia, kedy by som uvítala mať so sebou Šerpu.

Po stopách mníchov

Druhý deň sme vyrážali ďalej. Večer sme si pozmenili plány a rozhodli sme sa, že pôjdeme najprv na Gokyo. Ale ráno sme to už zas nemali jasné. A tak sme sa rozhodli až na rázcestí: Tengboche. Čakal nás dosť dlhý zostup až do 3 200 a potom 2 hodinový stupák do 3 900. Normálne som bola rada, že vidím kláštor (teda, skôr som ho v tej hmle nevidela). Po ubytovaní v preplnenej lodgy s japonskými turistami sme si šli radšej pospať. Navečer sme sa prešli po dedinke a začalo sa i trhať a ukázali sa prvý krát hory. Dokonca i Everest. 

V Tengboche sme sa boli pozrieť i na nejakú meditáciu mníchov. Bola som však prekvapená, že tak známy kláštor a modlili sa tam 3! Som čakala plnú miestnosť. Celkovo sme čakali, že tých ľudí, ktorí stále vzhliadajú k "bohom na končiaroch" budeme stretať viac. Ten vplyv našej civilizácie tu je však už viac ako zjavný...

Ráno opäť v čerstvom snehu viedli naše kroky ďalej. Bližšie k Čomolungme, keď sme ju už z diaľky videli. Cestou nás upútal najkrajší kopec v celej doline: Ama Dablam. Nevedela som z neho spustiť oči (ani foťák:-). Rozhodli sme sa postupovať pomalšie ako ženie väčšina cestoviek a tak sme prešli cez Pangboche, kde je jeden z najstarších kláštorov v oblasti. K tomu sme sa dostali až cestou naspäť, veľmi sa mi však páčil i motlitebné miesto nad ním. 

Našou nočnou zastávkou bolo Shomare, kde sa o nás starali dve dievčiny s malým mesačným miminkom. Toto bolo jedno z miest, kde sa mi páčilo asi najviac, ani nie tak kvôli polohe a výhľadom, ale kvôli ľuďom. Keďže tu v Lonely Planete nie je napísané doporučené zastavenie, skoro všetci tadiaľto len rýchlo prefrčia. A tak miestni nie sú až tak nasiaknutí našimi zvykmi a vrtochmi turistov a správajú sa tak prívetivejšie.

Cesta do Chukungu

Ráno nás čakala síce krátka ale pre mňa náročná 2 hodinová cesta do Dingboche. Požulo ma niekoľko vecí naraz a zaklincoval to vietor, vďaka čomu som na záver chytila ešte i príšernú migrénu. Len sa rýchlo ubytovať a zababušila som sa pred izbou na matraci a hriala sa na slnku nadopovaná všetkým možným i nemožným čakajúc na zázrak... Ten prišiel ešte i v podobe nechutenstva. A tak sme sa druhý deň prešli ako slimáci do 4 700 na výhliadkový bod nad Dingboche s výhľadom na Makalu a dolinu do Chukungu.

Potom sme pokračovali našu púť trochu iným smerom, ako bol náš cieľ. Rozhodli sme sa pozrieť bočnú dolinu Chukung. Tiež som sa tam ťahala ako sopel z nosa a už som mala minimálne poslednú hodinu pocit, že sme tam už mali byť. Ubytovali sme sa hneď v prvej lodgi na začiatku. Perfektné výhľady na Ama Dablam a Island Peak a príjemná atmosféra. Nebolo to síce rodinné ako v Shomaré, ale ani také uponáhľané a strohé ako v tých vychytaných a všade omielaných dedinách cestou k Everestu. Tu mi prišla tá atmosféra dosť blízka takej alpskej chatke. Všetko mali zmáknuté ale boli príjemní. I ľudia čo tu boli šli väčšinou na výstup na Island Peak. Tak sme sa hneď rozhodli, že tu zostaneme o deň dlhšie.

Ešte v ten istý deň ako sme prišli sme sa prešli smerom k base campu na Island Peak. Bohužiaľ sme tam nedošli, lebo by sme to nestihli. Druhý deň sme si však dali cieľ Chukung Ri (5400mnm). Takže nás čakalo prevýšenie 700. Vcelku sa mi šlo až napodiv dobre. Výhľady boli z vrcholu úžasné: Ama Dablam, Makalu, Island Peak, Peak 38, Lhotse, Nuptse, Pumori, Cho Oju. A nik hore! Len modlitebne vlajky šuštiace vo vetre. I štrikovanie fusakle som tam našla :-)

K pätám Čomolungmy

Keďže sme sa v tej nadmorskej výške už vcelku rozbehli, vyrazili sme z Chukungu za deň až do Lobuche. Už sme tam dorazili vcelku unavení. Dedina, ktorá pôvodne slúžila len na pasenie jakov je dnes frekventovanou zastávkou turistou na ceste do base campu. Pre mňa bola dosť blízko ku skalám a pôsobilo to tam na mňa už neútulne a chladne. Nuž vedela som, že ideme do zadných dolín vo vysokých výškach už k Everestu, ale už vtedy som sa tešila opäť na rozkvitnuté lúky a stromy. Neútulnosť nám potvrdil i domáci v lodgi, ktorú nám doporučil jeden turista cestou. Ignorácia pri objednávaní čaju, večere, nezáujem priam až arogancia. Toto som vážne v týchto končinách nečakala. Dúfam však že toto bola len hodne zlá výnimka, ktorá potvrdzuje pravidlo.

Skoro ráno o 6 sme toto neútulné miesto opustili. Únava z posledných dní sa začínala pomaly dostavovať. Čakala som, že Gorak Shep bude ešte neútulnejší, ale na moje milé prekvapenie sa nám ukázala malá osada pod Himalájskymi štítmi. I ubytovanie sme si našli veľmi príjemné. Keďže bolo skoré doobedie a krásne bezoblačné počasie, vyrazili sme na Kala Pattar- výhliadkový kopec na Everest. Až cestou hore sme opäť od Tengboche uvideli Čomolungmu i napriek tomu, že sme sa k nej skoro každý deň približovali. Trvalo mi to nekonečné 4 hodiny sa tam vyplaziť. Ale pomyslenie, že potom už len dole mi dodávalo po malých kúskoch sily. A tak sme sa presvedčili, že Everest je stále tam, kde má byť.

(Ne)možný návrat do civilizácie

Toto bola jediná noc nad 5 000m. Musím podotknúť, že sa tu človek poriadne zadýcha i na záchode. Fakt obdivujem ľudí, ktorí idú nad 8 000. No v každom prípade bolo konečne veselo, že ideme dole. Zbehli sme to len taký fukot a každým metrom sa dýchalo lepšie. Z Dzongly sme sa vydrali cez dolinu do Pheriche, aby sme videli zas niečo iné. A tak nás tešili i okolité záhradky a jáčatá pasúce sa na prvých náznakoch

trávy, či tetka s ujkom sušiaci jačie hovná do pece. Vrátili sme sa k starým snámym do Shomaré, kde bol tentokrát i muž dievčiny s dieťaťom. Ponúkli sme ho domácou ocovou hružkovicou ale nejak ťažšie to znášal. 

Tej hruškovice padlo večer od radosti trochu viac a tak sme si dovolili po 2 týždňoch prvý deň na dovolenke trošku prispať. Ráno sa napratali poriadnými raňajkami, keď už konečne zas začínalo chutiť a vyrazili zas ďalej. Cesta z Pangboche do Phortse bola celá v stene. Mne by sa to i páčilo, len Matúšov strach z výšok mi nedovolil zastávať vždy a všade tam, kde by som v exponovaných miestach zastala a cvakla to. Radšej som sa ponáhlala, nech má tú ťažkú časť za sebou. V Portse sme potom rovno i zostali na noc.

Ešte jeden výstup nás čakal. Teda najprv zostup do Phortse Tenga k rieke a potom ešte exponovaný chodník na hrebeň kopca a už len dole do Namche. Cestou sme stretli kamošov Rusov, s ktorými sme sa stretli i v Chukungu i Gorak Shepe. Veľmi milý párik. Za chrbtami nám začala zúriť búrka a tak sme sa len ponáhľali do Namche a nášho Kongde View lodge a kúpiť si letenku z Lukly.

Keď som povedala, že posledný výstup, tak som ešte zabudla na kopec pred Luklou. Celú cestu sme zbehli, len i tam sme zabudli na posledné tiahle stúpanie na úplný záver, ktoré nám dalo zabrať. To sme však ešte netušili ako nám dá zabrať vôbec sa dostať naspäť do Kathmandu.

Sci - Fi alebo ako sa dostať z Lukly

Neodleteli sme. Zdvihol sa vietor a tak o 9:30 zavreli letisko. Odbavili 9 letov z 12 (My sme boli 11-ty). Najivne sme si mysleli, že nás teda odbavia hneď ráno. Omyl. Neznáma logika leteckej spoločnosti TARA AIR hovorí o tom, že v daný deň odbavujú pasažierov, ktorí majú zakúpenú letenku na daný deň. Zmeškaní, resp. neodbavení pasažieri z predchádzajúcich dní sú odbavení až po týchto. Akú má teda šancu pasažier, ktorý neodletel vďaka zlému počasiu sa dostať naspäť do civilizácie, keď každý deň odbavia maximálne 10 letov ale majú ich predaných minimálne 12?

Myslím, že si odpovie každý sám. Pôvodne som chcela napísať hodne rozhorčený článok a zverejniť ho kam to len pôjde. Ale veď si urobte obraz sami a prípadne možno vy nájdete lepšiu cestu ako von z Lukly... Skúšali sme všetko možné i nemožné: úplatky do letenky, keď nám miestny podávač kufrov z už menovanej leteckej spoločnosti poradil, že sa dá zaplatiť si lepší čas letu. Pán manažér sa tak maximálne opýtal, kto je náš nosič alebo Šerpa a keď zistil, že žiadneho nemáme, tak sa s nami už nebavil (nikdy už, bez šance- neboli sme za ním raz). Domáci, u ktorého sme bývali na prosbu o nejakú pomoc vedel opýtať len: How much for a helicopter? No sa človek cítil ako medzi mlymskými kameňmi. Ktorý ho skôr alebo viac zomelie? Po dvoch dňoch sme pochopili, že jediná možná cesta vzduchom odtiaľ bude len vrtuľník. A tak sme psychicky už vyčerpaní vycálovali 3 násobok letenky, len aby sme sa dostali z toho pekla arogantných a skazených ľudí.

Jediné slnko, čo sa nám tam zjavilo, bol kontakt od kamaráta Dandiho, ktorý nám vybavova i letenky do Lukly a odkázal nás na sherpu Dawe, ktorý mi dodal aspoň energiu a silu a nádej sa odtiaľ dostať a skúsil nám ešte pomôcť s letenkou a potom nám hneď nám i vybavil vrtuľník. A tak našťastie všetko dobre skončilo a v Kathmandu na letisku sme sa stretli a zvítali s Dandim. Dandi má agentúru treking Nepal a organizuje treky a cesty. Vrele doporučujem!

Naši kamaráti z treku

 

 

Kompletná fotogaléria

 

Čomolungma

 

Mapa treku

View Čomolungma 2013 in a larger map